KROK S SM - DEŇ NÁDEJE 2010
A máme ho za sebou...ten tohtoročný Krok so sclerosis multiplex. Úspešne sme absolvovali benefičnú akciu v prospech NÁS všetkých, ktorí sa denno-denne stretávame s nástrahami tejto ťažkej a nepredvídateľnej choroby, ktorá nám dáva neustále najavo svoju silu.
Máj roku 2010
...bol po dlhom čase opäť raz neuveriteľne daždivý. Tak daždivý, že prakticky pršalo nepretržite - aspoň sa to tak javilo. Pretože búrky letného charakteru sa preháňali oblohou v nepredvídateľných intervaloch a zmáčali každého, kto sa nevládal skryť, viac menej sa všetci každé ráno s nádejou v očiach pozerali na nebo, čo dnes bude ?..dážď či slnko ?
A tak sme sa naučili modliť.
Modlili sme sa od samého začiatku mája, aby nás dážď, hoc pre prírodu blahodarný, pre nás maximálne ničivý, aby nás v deň konania Kroku s SM obišiel na sto honov. Modlili sme sa veľmi intenzívne a trpezlivo, nepretržite a úpenlivo, žiadostivo a prosebne...až...
...zrazu...prišiel náš deň.
Deň Krok-u s SM. Piatok - deň pred krokom - sa celé nebo zatiahlo bledomodrou jasnou farbou pretkávanou prenádhernými slnečnými lúčmi žltkavej až zlatistej farby. Ale to bol len piatok, a my sme potrebovali, aby tak prekrásne bolo v sobotu. Osud sa rozhodol vyskúšať silu našej viery a úpenlivosť našej modlitby. V noci z piatka na sobotu sa prehnala krajinou ničivá spúšť daždivej vody. Dážď bubnoval do okien ako splašený, svojou silou sa snažil dohnať stratený čas počas piatku, zvuk vydávaný kvapkami vody sa zdal ako desivá hymna čiernej soboty. V noci sa odohrával záverečný boj medzi pekným slnečným a daždivým pochmúrnym počasím. Ráno nastal čas rozhodnutia. Neistými krôčikmi, váhavým vstávaním z tepla postele, sme sa pokúsili nazrieť von oknom. Nebolo rozhodnuté, duel vyzeral na remízu s možným dokončením cez deň. Neistota narastala...ale nedalo sa nič robiť. Všetko sme vsadili na jednu "kartu". Náhradné riešenie NEBOLO. Ostalo nám jediné: veriť, že slnko vyhrá a teplo porazí vodu a ťažké mrazivé čierne mraky.
Do už naloženého auta sme vložili posledné veci potrebné k uskutočneniu celej akcie. Pripravili sme všetko, čo bolo nevyhnuté a potrebné k úspešnému zvládnutiu a pobrali sem sa nastúpiť do auta. Pred samotným nastúpením a odchodom, som sa ešte stačila dozvedieť, že vrch z bomby na hélium NEJDE otvoriť a nedá sa s ním ani len pohnúť. Tak prvá jóbovka bola na svete. Ale veď život ide ďalej a takáto maličkosť nás nezloží.
Nastúpili sme do auta, vložila som kľúč do zapaľovania a otočila. "Škrk"...a nič viac. Všetko zhaslo a ostalo maximálne ticho...ako pred búrkou. Zdesenie vystriedal úpenlivý hlas podobajúci sa na hlas zo záhrobia v tenkom vydesenom prevedení: "Čo mám robiť ?" Dobrá otázka smerom k partnerovi, ktorý sa zabával, mysliac si, že to je všetko len taká hra-sranda.
Hlas menil svoju intonáciu v závislosti od pohľadu partnera, ktorý napokon usúdil, že život je dôležitejší a vystúpili sme obaja z auta. Môj telefonát majiteľovi auta len doplnil môj už aj tak vystresovaný duševný stav. Nemohol pomôcť, nebol prítomný. Po príkaze môjho partnera, "Otvor kapotu" a mojej odpovede "Kde to je ?" som usúdila, že prehľadať možnosti otvorenia je jednoduchšie, ako samotné ukončenie ešte ani nezačatej akcie.
Druhá jóbovka bola na svete. Môj život prestával existovať, moja duša sa začala vznášať vo vzduchoprázdne...nenachádzala som zmysel života.
Napokon, po krátkej slovnej telefonickej výmene môjho partnera s majiteľom auta sa oprava v krátkom čase úspešne zavŕšila a my sme spokojným hrmotom odštartovali na miesto konania akcie.
Prišli sme prví - veď ako inak. Zaparkovali sme auto a začali vykladať všetko, čo sme pracne v predchádzajúci deň do auta navláčili. Po malej chvíľke sa dostavili aj ostatní účastníci pracovného komanda. Úspešne sme zavŕšili prvú etapu Krok-u s SM. Prekrásne sme nainštalovali reklamné bannery, vyzdobili celé pódium, nainštalovali stojany na obrazy...a neustále sa pritom pozerali smerom hore - do neba.
Nevedeli sme, čo bude. Slnko sa občas predralo cez mráčiky, ktoré sa akoby báli rozdeliť od seba a opustiť tak šedivú oblohu. Teplo však bolo, a tak nič nebránilo, aby aj slnko doplnilo teplú stránku sobotného dňa.
Nikto však nečakal, že pri tejto namáhavej činnosti - čakali sme, ako sa slnko napokon rozhodne - príde na rad tretia a záverečná jóbovka, ktorá však bola tak závažná, že môj zdravotný a duševno-psychický stav sa povážlivo začal nakláňať do nepriaznivej polohy. Účastníci vidiac hrozivo vyzerajúcu osobu sa úctivo a dobrovoľne vzďaľovali z môjho dosahu. Faktom ostáva, že okrem neustále sa rozrastajúcej vzdialenosti, snažili sa poriešiť aj túto nepredvídanú situáciu.
Nedalo sa nič robiť, program musel pokračovať v pripravenom scénari. A tak sme sa presunuli na petržalskú stranu, kde sa mali začať fúkať balóny a kde sa mali stretnúť všetci účastníci plavby medzi dvomi brehmi.
Účastníci sa zbiehali, plyn bol pripravený, všetci pracovníci čakali už len na povel. Príchodom Aničky sa všetko rýchlosťou prvej kozmickej rýchlosti rozbehlo a rozdávali sa tričká, balóny sa fúkali a ja som medzitým riešila neriešiteľný stav spôsobený treťou jóbovkou.
Loď sa gongom dvanástej hodiny dostavila k pontónu č. 34, aby sme sa mohli nalodiť. Medzi nalodením a opustením petržalského brehu Dunaja, sme ešte dostali správu, že neriešiteľná situácia je vyriešená.
Slnko sa na nebi jasnou žltou farbou rozžiarilo a teplý jarný vetrík doplnil už rozohranú hru medzi teplom so slnkom a zimou s vodou.
Bolo rozhodnuté: sobota bude slnečná bezdažďová.
S radosťou sme opustili petržalskú stranu a nalodili sme sa na Martin-a. Každý si držal ten svoj balón, porozdávali sme lístočky, ktoré prezieravo Anička dopredu v teple a kľude domova pripravila do papierovej taštičky. Každý si na lístok napísal, čo chce, aby mu nebo a vesmír splnili. Priviazali sme si papierik na balón, ktorý medzi tým niektorým z nás aj s revom praskol. Mali sme však balónov dosť, a tak sme všetky naše želania uviazali na balóny a na povel našej doktorenky vypustili.
Balóny sa pustili s vetrom opreteky, niektoré sa rozhodli opáčiť vlhko vodnej hladiny Dunaja, ale ostatné sa pustili vyletieť vysoko do neba, aby naše želania doleteli tam, kde si ich bude môcť prečítať ten, ktorý sa rozhodne, či ich splní, alebo len na nejaký čas ponechá naše srdcia v nádeji, že predsa len sa niečo dokáže občas aj splniť.
Loďka sa hojdavým húpavým "krokom" rozbehla po Dunaji a my sme zrazu nevedeli, kam nás vezie. Nie že by to bolo nepríjemné, ale pôvodne bol plán iný. Napokon som navštívila pána kapitána, ktorý nám povedal, že nás hodinu bude voziť.
Bolo to prekvapivo milé a úúúžasné. S myšlienkou, že skvelí a dobrí ľudia s veľkým písmenom na začiatku ešte nevymreli a žijú medzi nami, sme sa nechali unášať vlnkami Dunaja. Kapitán nás v poriadku doviezol späť na opačnú stranu Dunaja k pontónu, kde sme sa vylodili. Čakali nás tam už oceľové motorové tátoše, na ktoré sme sa niektorí usadili a spoločne s cupitajúcimi ostatnými účastníkmi sme sa vydali na krokovačku smerom na námestie Hviezdoslava.
Na námestí sa uskutočnil program, ktorý bol svojou mrštnosťou a vitalitou veľmi zaujímavý. Všetky body programu sa uskutočnili podľa časového harmonogramu. Všetko, čo sme si predsavzali, že na Kroku vykonáme, sme aj vkyonali.
Naši ctení hostia - doktorenka Procházková, Jardo Wojnar, starosta Starého mesta A. Petrek, primátor hl. mesta Ba A. Ďurkovič, sponzori, pacienti s príslušníkmi, študenti, tanečníci, speváčka s gitaristom, diváci...
...tak títo všetci sa cítili veľmi príjemne, zažili kopec nových zážitkov, podelili sa o tombolové ceny, boli priamymi účastníkmi krstu skvelého DVD, ktoré práve teraz vyšlo pre pacientov...
...skrátka deň sa vydaril, slniečko svietilo o 106, vetrík sa pohrával s neposlušnými vlasmi a sukňami...my sme si vzájomne dodávali nových síl do žíl, aby sme takto nabití novou pozitívnou energiou, mohli svoje kroky nasmerovať späť do svojich domovov.
Počasie nezradilo, tajne všetci dúfame, že nás nezradia ani vypustené balóny do vesmíru a naše prosby budú vyslyšané.
Deň prebehol v prekrásnej atmosfére s prekrásnymi ľuďmi v prekrásnej harmónii všetkých účastníkov...
...stačí povedať už len to posledné slovíčko :
